Tak aj dnes si kráčam po ulici smerujúcej z môjho domu a všetko sa mi zdá tak trochu iné. Je osem hodín ráno a väčšina ľudí smeruje do práce. Hneď na rohu môjho domu stretávam známeho M., s ktorým sa poznáme len z videnia. Hrá na gitare pieseň, ktorú sa naučil už v mladosti a jeho úsmevy na tvári dokazujú, že pieseň naozaj miluje. Okrem toho okoloidúcim podáva informácie o gitare, ktorú vyrobil jeho kamarát. Vraj sa na nej veľmi príjemne hrá a dokonca je ešte stále na predaj. O hru známeho M. nemám až taký záujem, no pekný zvuk a opis gitary ma prinútili rozmýšľať o jej kúpe. Okolo M. sa už zhromažďuje hlúčik ľudí, ktorí mu gratulujú k jeho výkonu a zahrňujú ho tými najlepšími pochvalami. Diskusia začína byť v plnom prúde, nemôžem sa však dlho zdržať a tak pokračujem ulicou ďalej.
Nová gitara mi začala vŕtať hlavou, no v momente moje myšlienky preruší A. potácajúci sa ulicou s dvoma kamarátmi po prebdenej noci zrejme plnej alkoholu. V skutočnosti skupinka len spomína na svoje mladícke excesy a ukazuje ľuďom naokolo, ako sa vtedy v opitosti tackali domov. Všetci sa smejú, no nie je to výsmech, ale spoločná zábava. Dokonca ani A. nejaví žiadne známky studu, práve naopak, so smiechom sa chváli svojou minulosťou a všetkým prezrádza detaily svojich výtržností z čias dospievania. Reakcie okoloidúcich sú pozitívne a A. sa teší popularite svojich historiek.
Idem radšej ďalej, aby som stihol prísť včas do práce. Ako tak kráčam, všímam si plagát upozorňujúci na večernú show v mojom obľúbenom podniku. Skvelé, takmer by som zabudol, že som dnes niekam chcel ísť. V poslednom čase sa mi stáva čoraz viac, že zabúdam. Vždy sa ale nájde niekto alebo niečo, čo mi tú dôležitú informáciu pripomenie. Zdá sa mi, že som možno tak trochu spohodlnel a veľa vecí proste vypúšťam z hlavy. Veď načo ich tam nechávať, keď stačí nazrieť von. Dobré slovo sa chtiac či nechtiac šíri a pokiaľ zostanem v kontakte s ulicou a ľuďmi, nič mi neunikne. Takmer som zabudol, že na večernú akciu treba prispieť, plagát mi to viackrát pripomenul.
Pomedzi tváre svojich známych sa už dnes predieram bez toho, aby sme sa pozdravili. Väčšinou mi na podobné zdvorilosti neostáva čas. Aj teraz moju pozornosť upútala nová veľkoplošná obrazovka s nápisom Úžasné!!!. Dávajú na nej priamy prenos zo závodu monster truckov na štadióne v USA. Nie som veľkým fanúšikom týchto vozidiel, no reakcie ľudí a atraktívne slogany ma presvedčili, aby som sa na chvíľu zastavil a sledoval ničenie vrakov starých áut. Nedá mi neprispieť svojim komentárom do diskusie plnej obdivu a inteligentných vtipov. Po chvíli pozerám na hodiny a uvedomujem si, že som tu strávil viac času, než som pôvodne plánoval.
Len čo vyrážam ďalej, počujem, ako niekto nadáva. Ostré slová vypúšťa z úst môj kamarát J. a smerujú predstaviteľom politickej strany. Prevalila sa totiž kauza sprenevery štátnych peňazí, za ktorú sú zrejme zodpovední. Zbiehajú sa sem ďalší ľudia a začína sa búrlivá diskusia. Očividne nemá každý rovnaký názor ako J. a skupinka príchodzích začína vinu zvaľovať na opozičnú stranu. Vulgárne správanie sa znásobuje a pôvodný slovný útok na politikov sa mení v potýčku medzi diskutujúcimi. Predmet debaty sa posúva ďalej a už sa asi aj zabudlo na pôvodnú tému. Niektorí členovia diskusie krikom vyjadrujú svoj nesúhlas s aktuálnou situáciou a ostatných hanlivo označujú pojmami, ktorých význam im zrejme nie je úplne jasný. Ich fundovaný výklad však zaujal množstvo ľudí, ktorí na to reagujú vyjadrením svojich sympatií a súhlasu. Spočiatku som trochu šokovaný tým neohrabaným správaním, no upokojujem sa predstavou, že predsa existuje sloboda slova a každý môže bez obmedzenia vyjadriť svoj názor.
Do diskusie som sa nezapojil, aby som sa vyhol konfliktu. Smerujem radšej ďalej a sledujem príbehy ľudí. Dozvedám sa, kto čo jedol, ako si moji priatelia užívajú svoj perfektný život, alebo čo náročného a úctyhodného dosiahli. Za svoju úprimnosť si zaslúžia náležité reakcie, ktoré ešte viac zvyšujú ich popularitu.
Vždy mi bolo akosi cudzie ukazovať ľuďom bežné veci zo svojho súkromia, pokiaľ teda nešlo o mojich najbližších priateľov, ktorým som sa mohol zdôveriť so svojimi tajnosťami a mal som záruku, že ich nikomu neprezradia. Zdá sa, že dnes si ľudia viac dôverujú, no paradoxne slovo priateľ už nemá taký jednoznačný význam. Čo sa skrýva za celým tým ideálnym svetom, úsmevmi, nenútenými prejavmi lásky či odvážnymi výbuchmi nenávisti?
A tak si kráčam premýšľajúc o životoch okoloidúcich a sledujem dianie na ulici, keď tu zrazu sa v mojej hlave vynorí otázka: Kam tá ulica vlastne smeruje? Nikdy som sa nad tým nezamýšľal a nikdy som nebol na jej konci. Bol som už dosť ďaleko, kráčal som tak polhodinu, ale stále akoby sa predlžovala a objavovali sa nové horizonty, noví a niekedy aj tí istí ľudia, ktorých som už v ten deň stretol. Zvláštne. Okrem toho som mal pocit, že ma stále niekto sleduje. Z okien budov či priamo na ulici. Nehovoriac o tom, že každý hneď vie, keď niečo niekomu poviem. Nejakým magickým spôsobom sa tu nič neutají. Veď aj ku mne sa často dostávajú klebety. Neraz sú to, akoby náhodou, informácie o ľuďoch, na ktorých práve myslím.
Na tieto podivné myšlienky však zabúdam skôr, ako ich stačím rozvinúť. Pozerám sa na hodiny a zisťujem, že je čas ísť. Čas prebudiť sa zo sna. Čas vypnúť pripojenie na internet. Čas vrátiť sa do reálneho sveta.
